Without you, I die ... (2)

28. dubna 2012 v 17:40 | Mrs.Bonnie ^^ |  Without you, I die ...
Kyááá! Z každej strany na mňa padajú otázky: kedy bude pokračko? XD Tieto otázky ma ale nakopli, že som napísala ďalšie 4 strany :P No, a + pokračujem a ďalšie + musím sa nejak k tomu dokopať, aby som sem hodila tú yaoi poviedočku XDDNo, bez ďalších kecov, na! 2 diel :DD


,,Hej! Počkaj!" počula som ho za mnou a potom som ucítila jeho ruku na mojom zápästí. Zvieral ma. Snažil sa, aby som sa naňho pozrela, no ja som sa nedokázala pozrieť do tých tmavých očí. Už len po prvý krát pri pohľade do nich som sa cítila, akoby som sa prepadala do černoty. Akoby som vyšla z osvetlenej nemocnice von, mimo budovu, do toho temného prostredia za mojím oknom, ponoreného do nočnej tmy.
,,Ty si to dievča, čo som videl predtým u mňa v izbe.. nie?" opýtal sa ma. Nečakala som na ďalšie jeho otázky. Vytrhla som sa mu a utiekla do svojej izby. Rýchlo som zaliezla do postele a skryla sa pod perinu. ,,Začať sa s ním baviť.. to nie je dobrý nápad. Opäť to bude ako vždy. Nakoniec sa uzdraví, odíde, a mňa zavrhne do zapomenutia. Nikdy si nikto z tých, ktorých som označila za svojich priateľov, ani len na sekundu neuvedomil, ako som sa cítila. A okrem toho, teraz s ním už nemám ani ako rozprávať" ozývalo sa mi hlave. Pri poslednej vete som sa snažila povedať akékoľvek slovo, no z hrdla mi nevyšlo nič iné, ako len teplý vzduch. Nechcela som nad tým rozmýšľať. Vyhýbať sa mu, kým by neodišiel domov bola teraz moja hlavná priorita.
Ráno ma zobudila jedna zo zdravotných sestier. Ako vždy mi podala lieky, nakázala aby som bola celý deň v posteli, no ako vždy, som si hneď ako odišla z miestnosti, sadla na okennú parapetu. Celý deň bol kludný, a nudný. Tak ako každý. Kreslila som, počúvala hudbu, na internete si pozrela jeden z mnohých filmov. Tento dej sa opakoval každý dňom, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac.. Pre už čas ani neplynul - jednoducho sa zasekol, a ostal len v jednej časti svojho priebehu. No jedna vec bola iná. Po dlhšom čase mi na dvere niekto zaklopkal. Obvykle, sestričky s doktormi vtrhli do mojej izby bez akéhokoľvek slova alebo upozornenia. Nevšímala som si to. Ďalej som pozerala von oknom, ako sa zo sivastej oblohy, s odtieňmi striebra, pomaly vzduchom, kĺžu malé kvapky ranného dažďa. No klopkanie neutíchalo. Na chvíľu prestalo, no to som už počula otvorenie dverí. Aj tak mi to bolo jedno. Otočiť sa, ma prinútil až hovoriaci hlas: ,,Takže, ty si hneď vedľa mňa?" stál tam on. Čiernovlasý, vysoký, štíhly chlapec priemerne môjho veku. Hľadel na mňa upriamenými očami, ktoré ma doslova prebodávali zaživa. Nechcela som mu opätovať pohľad do očí, no nedokázala som si pomôcť. Navonok strašidelné čierne oči, ktorých by ste sa báli, že sa v nich stratíte, boli plné nehy a radosti.
,,Prečo si sa na mňa včera pozerala, tými vystrašenými očami?" pokračoval a podišiel bližšie. Rukou som mu naznačila, nech sa nepribližuje. Zobral to ako jasný signál, a tak si sadol na stoličku vedľa mojej postele, ktorá bola určená pre návštevy. Sestričky ju už chceli odniesť preč, ale ja som ju chcela mať pri sebe.. každým dňom som v nádeji čakala, že keď sa ráno zobudím, na tej stoličke bude sedieť môj malý, vysmiaty braček Yuuta a za ním rodičia. No ten pocit nádeje už pominul pred niekoľkými mesiacmi. Otočila som sa späť k oknu. Po skle, z vonkajšej strany stekali malé kvapky nebeskej vody, a kĺzavým pohybom zo strany na stranu smerovali dole, až k zemi. Započula som menšie šuchotanie, a keď som sa obrátila, chlapec držal jednu z mojich kresieb, ktoré som nechala na stolíku.
,,Wow! V kreslení si vážne dobrá! Koľko už kreslíš? Odhadujem tak od detstva.." prihovoril sa mi, na čo som ja len prikývla. ,,Ty asi nie si moc zhovorčivá, čo?" túto otázku bral s humorom, keďže sa usmial. Úprimný úsmev.. taký som nevidela už dosť dlho. Postavila som sa z parapety a podišla k nemu. Z nočného stolíka som si zobrala mobil, a do poznámky napísala: ,,Ja už neviem rozprávať.. hlas mi zanikol asi pred rokom" podala som mu ho. Chvíľu sa naň len pozeral a potom zdvihol zrak ku mne.
,,To nevadí. Aj tak sa môžeme "rozprávať" , heh" zasmial sa a vrátil mi mobil. Prišlo mi to, že si zo mňa robí srandu, a tak som ho obišla a z druhej strany som vliezla do postele. Sadla som si ku kraju, oprela sa o vankúš, vzala si papier a začala kresliť. Ani som nevedela čo, to moja ceruzka sa sama od seba pohybovala po povrchu papiera. On sa len usmial a zobral si kopu mojich kresieb zo stolíka a začal si ich prezerať. Oči som upierala na papier a sem tam som kukla aj na neho, že čo robí. Stále si prezeral kresby. Na jeho tvári sa sem tam mihol nepatrný úsmev. Keď som sa pozrela na papier, sama sebu som prekvapila. Nevedomky som nakreslila jeho. Bol to iba náčrt, žiadne veľké detaily, no aj tak sa ho dalo rozpoznať. Položil kopu kresieb späť na stolík a keď videl môj prekvapený výraz nahol sa ku mne.
,,Jéé ty si ma nakreslila!" povedal zvonivým hlasom a vzal mi kresbu. Dlhšie si ju prezeral, čo vypadalo, akoby skenoval každý ťah ceruzky.
,,Dokreslíš to?" spýtal sa ma a vrátil mi papier. Bola som dosť šokovaná, no prikývla som. Na jeho tvári sa vyčaril široký úsmev a keď videl, že začínam kresliť, vrátil sa do podobnej polohy v akej bol znázornený na papiery. Asi 15 minút som sa ho snažila stvárniť na papiery a keď to vypadalo, že viac sa s tým už nedá nič robiť, podala som mu kresbu. Natešene sa mi poďakoval, akoby v ruke držal šek na miliardu yenov. Úsmev sa z jeho tváre vyparil hneď ako sme započuli sestričkin hlas na chodbe, volajúci jeho meno. Zaľahla som do postele a prikryla sa perinou.
,,Do čerta, asi bude problém.. No čo už. Večer sa ešte stavím" zasmial sa a aj s kresbou v ruke zamieril k dverám. ,,Vlastne, ešte neviem ako sa voláš. Aké je tvoje meno?" spýtal sa ma stác pri dverách. Posadil som sa a rukou ukázala na tabuľku vysiacu na konci postele, kde stálo:
Meno pacienta: Miyabi Hinako
,,Miyabi.. krásne meno" usmial sa. ,,Moje meno je Kaede Nishijime. No, tak ja už idem. Zatial čau, Miyabi" povedal a odišiel z izby. ,,Myslí si, že mám pekné meno?" ozvalo sa mi v hlave. Chvíľu som hľadela na dvere, no potom som si ľahla a zaspala.
Večer ma zobudila sestrička s večerou. Nemala som hlad. Bola som zvedavá, či Kaede naozaj príde. A bolo to tak. Necelú chvíľku po tom, čo sestrička odišla z mojej izby, prišiel. Opäť mal vysmiatu tvár. Rozprávali sme sa - teda, on rozprával, a ja som písala na papier. Po dlhej dobe som sa opäť s niekým dobre bavila.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
I hope you like it XDDD To be continued n_n

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Máš rád/rada anime NARUTO?

Ano :D
Nepoznám XD
Nie :D

Komentáře

1 DirtyFoxx | Web | 29. dubna 2012 v 10:56 | Reagovat

Krásny diel! *__* také smutné,krásne ah :3 teším sa na pokračko :3

2 Netera54 | Web | 29. dubna 2012 v 12:19 | Reagovat

Booože. To bolo super. Máš talent. Je to smutné ale aj dobré zároveň. xD :)

3 Sayuri Kijemi | Web | 29. dubna 2012 v 19:25 | Reagovat

krásné prosím další díl

4 Pupu | Web | 10. května 2012 v 21:20 | Reagovat

http://w-ninja.blog.cz/

Sleduješ anime a máš rád ninji? Víš co je to RPG a rád ho hraješ? Tak neváhej a pojď se zapojit i mezi nás a pomoci nám rozjet nové ninjovské super RPG, kde příběh, vytváříte vy! :)
Stačí mít jen čas na docházku a zaregistrovat se! :)

5 Amy Northman | Web | 11. května 2012 v 16:34 | Reagovat

Toto je proste taká krásna poviedka *^* Síce smutná, ale je fakt nádherná T.T Veľmi sa teším na pokračovanie :)

6 Yuki-chan | Web | 16. května 2012 v 17:35 | Reagovat

Máš skvelý design a blog :-) A výborne píšeš :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Design vytvorila Yumi Takashi / Mrs.BonnieOnline-Shippuden.blog.cz / X-Design.blog.cz
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -